To je teda deň...

No to vám poviem!

Kapitola nultá, inak zvaná aj Úvod
Ráno ako obvykle "vstávam" o 6 hodine raňajšej. Kým sa ale naozaj vytrepem z postele, tak je aj 6:15... Vytrepaná z môjho teplého pelechu je mi zrazu dáka veľká zima. Pozerám a dopekla! zas je otvorený ten balkón.. no fasa. Tak si to teda rýchlo pomaly šiniem cez kuchyňu do obývačky, kde sadám rýchlo na gauč a babuším sa do deky. A čumím do blba, tzv. prichádzam k sebe. O 6:20 ako každý všedný deň (samozrejme víkendy sa nepočítaju! :D) sa odšuchtám nazad do svojej izby a asi 10 ďalších minút hľadím do skrine; veď odpradávna s tým, my "ženské" (alebo aj 15ročné kozy :p) máme problém... čo dnes na seba? Konečne si niečo schopné vyberiem a rýchlo zaberám pre seba na ďalších 10 minút teritórie menom kúpelka. O 6:45 mám naplánovaný odchod, ktorý sa mi väčšinou podarí dodržať. O necelých 5 minút som na zastávke a čakám na meškajúci bus...

Kapitola prvá, "Milí" spolucestujúci
Dnes to naozaj nebolo inak, ráno všedné, len tá škaredá hmla za oknom! Ale vždy lepšie ako keby malo pršať, vravím si. Tak teda dobre, štartujem rýchlo z domu, som na zastávke, čakám so spolužiačkou na meškajúci bus... ako obvykle... Typické každodenné frázy ako sa máš a pod. zahájili náš ranný rozhovor a hľa! Bus prichádza! A ešte akýý! Už celý týždeň chodí taký pekný imidžák, medzimestský, taký ale vážne pekný, zrejme nový :D Nie ako nás v prvých dňoch taká stará rozheganá karosa vozila... No len aby som to nezakríkla, lebo zajtra prídem a zas tam bude ten šrot... No ale nazad k prichádzajucému busu.
Príde, stojíme, väčšinou sme v buse medzi prvými ale dnes nie! Dneska sa predomňa natrepal daký chlapík, snáď 27 mohol mať... Normálne na surovku ma predbehol! Ale tak špatne neohľaduplne! Tak fajn, arogantných, nevšímavých ľudí znesiem, veď je to len fronta do busu, a chápem že mu asi bola zima vonku a chcel ísť dovnútra sa zohriať, bábovka, alebo si len potreboval niečo dokazovať... ALEBO si ma nevšimol.. ale to by ma nehorázne urazilo teda! :D Konečne nastupujem do busu, šoférovi ukazujem kartičku na zľavné, ešte si aj vravím, že mu ju už nebudem ukazovať, veď s ním každé ráno chodím, snáď si ma pamätá... a PRD, nepamätá! AJ napriek kartičke mi naúčtoval plnú sumu po mojom zahlásení, a to Senica. 31 korún... Tak mu vravím, že polovičný. Znechutene na mňa pozrie, akokeby to bola moja vina, že ON si NEVŠIMOL kartičku! Odtrhne bloček, naúčtuje 15 korún, nastavuje dlaň, platím, znova odtrhne bloček, štúri mi ho do ruky a ... teraz by som chcela napísať, že postupujem uličkou a hľadám fleka, ale nie... on na mňa ZAVRČAL! S prekvapeným xichtom na tvári si to AŽ teraz šiniem uličkou a spolu so spolužiačkou hľadáme fleka... Samozrejme, všetci si museli sadnúť po jednom a za seba, čiže nikde nebolo miesto pre dvoch. Klasika. Tak sa obraciam na tetušku pri okne a slušne sa pýtam, či tu je voľné. Tetuška sa na mňa ani len poriadne nepozrie, ale ja aj tak vidím, ako sa jej tvár kriví do znechuteného výrazu a horko ťažko prikyvuje hlavou. Ó bože, čo som komu spravila, že toto ráno mám takých milých spolucestujúcich? A práve teraz by som kľudne mohla túto kapitolu ukončiť, ale nie. To sme sa ešte ani len nepohli z miesta. Keď sme sa konečne rozbehli a už dlho nikto nebol taký nepríjemný ani nič podobné, tak v Lopašove nastúpil ako obvykle istý ehm mladík (lol aké pomenovanie :D). Každý deň stojí a síce ho registrujem, ale inak nezájem. Ale dnes som už aj zájem mať musela, či som chcela alebo nie! Pretože sa tak krepo postavil, že jeho natrepaná taška bola asi 10 cm vzdialená od môjho nosa. Čiže výhľad na cestu cez predné sklo nulový. Ak som sa pozrela doľava, čakala ma nevrlá tvár nevrlej tetušky. Ak dopredu, tak som už len čakala kedy sa chalan zamrví a taška mi jednu vylepí. Ak mierne dole, tak som videla čo? Chalanov zadok... "paráda" vravím si. Tak som teda zavrela oči, najlepšie riešenie zo všetkých. Lenže spať sa mi nechcelo, oči som teda nemala dlho zavreté. Pri Senici sa chalan s taškou trochu odsunul a výhľad na šoféra som mala teda bez prekážok. A čo nevidím... Šofér máva rukami (oboma!) na všetky strany. Kokso, to čo je? Má predsa šoferovať, veď v buse je viac než 40ľudí! Ale nie, on sa aj napriek tabule, do očí všetkým bijúcej s nápisom POČAS JAZDY SA NEROZPRÁVAJTE S VODIČOM, veselo vykecáva s nejakým pánom. A to som ešte nespomenula, že vďaka tej hmle sme šli úžasne pomaly, viditeľnosť na 50m, čiže cesta ubehla fakt "rýchlo".

Kapitola druhá, Matika
Prvá hodina a zrovna matika, no neporazilo by vás? Berieme sprosté výroky, ktorým rozumiem akurát tak tie písmenka. Inak sa mi to všetko pletie. Ale veď nevadí, ja to pochopím, len to chce čas a ten nám zrovna profák nedáva. Počíta, ako keby mu mozog poháňala dáka výkonná turbína.

Kapitola tretia, HOG alebo aj Hospodárska geografia
Profák mal zase monológy celú hodinu... Ako obvykle, zaspávam. No ale len tak medzirečou moje hluché sluchy počujú ako vraví, že na svete je viac chlapov, ale že v Európe viac žien. Tak fajn, zase som sa niečo nové naučila...
Pohľad mi pri zaspávaní ale skĺzne na odhalené bedro, (trapné tričko, prečo ma takto neslušne odhaluje?!) a čo nespozorujem. Modrina jak svet. Taká pekná zelená! Na okrajoch do takej fialkovomodrej zafarbená. A čuduj sa svetu, i ja sa čudujem. Odkiaľ ju dopekla len mám? A ja že čo ma stále to bedro bolí...
Cez prestávku sa uchylujem vzadu ku chalanom, že niečo spolužiakovi poviem... No nepotknem sa o jeho kabelu a skoro nezletím? Ešteže je tam tá stena. Záchrankyňa moja!

Kapitola štvrtá, Anglina a ako sme cez hodinu zdrva dostali
Tretia hodina angličtina. Jééés, konečne niečo normálne. Vtedy som ešte ani len tušenia nemala, ako veľmi sa mýlim. Že diktát. HA! vtip storočia, super zasmiali sme, ale teraz vážne. Vážne, že vážne sme písali diktát... Je úplne irelevantné, že som vyfásla za jedna, ale potom! Potom to prišlo! Kamoška dostala štyrec jak 4 svetové strany... Mala si opraviť chyby, vypýtala si odomňa zošit, že si to odpíše. Automaticky jej dávam zošit, ona pracne opisuje. A v tom si to profesorka všimne a poriadne nás zhúka. Mňa zato, že nie som kamarátka, pretože jej to dávam opísať a teda si to nenaštuduje sama. Ju zato, že si to odo mňa pýta. Áno, má pravdu... ale aj tak taký zdrv moc nepoteší. Inak mám tu profesorku najradšej zo všetkých... zatiaľ :D

Kapitola piata, Ekonomika
Nuda jak vždy, akurát, že Dano sa strepal! HA! Ja som mu to vravela! Cez prestávky mu vždy prízvukujem, ako sa mu ja len budem rehotať, keď sa na tej stoličke, čo sa na nej vždy húpe, strepe. A prišiel na psa mráz!
Profka vysvetluje o106 a zrazu len brutálny buchot. Otočím sa, Dano nikde. A zrazu spod lavice vykukne jeho od rehotu červená hlava. Celá trieda buráca smiechom a ja si popod nos šomrem "ja som ti to vravela"... a samozrejme, rehocem sa. Nie nadarmo sa predsa vraví škodoradosť najlepšia radosť...

Kapitola šiešta, TAK alebo ako som sa na strojopise potrápila
Strojopis. Faajn, dnes píšeme Kontrolný odpis, to bude malina. Veď je to len 5 riadkov, zvládam. Ale kdeže! Po tom ako nám profka zanechala pokyny a opustila učebňu so slovami, že musí niečo vybaviť, všetci ťukáme do strojov jak šlahnutí. Čo na tom, že každý svojím pomalým tempom. Zahajujem akciu "Dnes nemám v umýsle sa pomýliť, chcem 1" , ktorá sa mi úspešne kazí. Prvý riadok v poriadku, v druhom dve chyby... Do pekla, znovu! ... Detto ... Znovu! ... Tentoraz sa mi dákym veľmi veľmi zázračným spôsobom podarilo zapnúť na stroji CAPS! Do keluuuu, čo mi jéé? Škemrám a pozerám naštvato na stroj. Kľud, to prejde, musím sa koncentrovať. Caps po stlačení všelijakých tlačítok neviem vypnúť, a preto vypínam stroj. Znovu zapínam. Ide mi to! Jes! Som na treťom riadku a nepomýlila som sa! Jupíí, ale ako sa vraví, nekrič hop, kým si nepreskočil a to isté sa stalo mne. Zrazu mal na mňa kopu otázok môj spolužiak, že či to má byť hentak a tak a ja plne sústredená mu vravím, daj pokoj, teraz nie. Lenže on asi nerozumie slovám teraz nie... Šak typické. Začne sa ešte viacej dožadovať odpovede a ja už plne nekoncentrovaná spravím chybu, do kelu šlahne ma!... Tak sa otočím a plne naštvatým tónom ho zhúkam. Prehnaná reakcia, uznávam, ale keď mňa to tak sklamalo, doparoma! ... A aby toho nebolo málo, v poslednom riadku, keď si vravím, že dobre jedna chyba je ešte jednotka, spravím rovno dve chyby po sebe! No nepleštilo by vás?! Nemala som k tomu ďaleko... Tak ešte raz, a ešte... a ešte! Kým si ostatní slobodne pobehujú po učebni, ja naštvato ťukám do toho blbého stroja! No ale už si vravím, že po jednej a pol zapísanej A4 je mi už jedno, či budem mať 1 alebo 2 a vzdávam sa, podpisujem papier a odvzdávam profke, ktorá medzitým prišla. Pýtam sa len tak pre info, koľko chýb je ešte 1. Odpovedá, že dve. TERAZ MA UZ FAKT PLEŠTILO o zem! Dokelu tak ja to prepisujem 15x a všade mám len po dvoch chybách a teraz sa dozviem, že som to po tom prvom raze mohla skončiť?? Do kelu aj s tým! A za všetko môže Miro! To on mi vravel, že 1 chyba = 2... chrrr

Kapitola siedma a zároveň, chvalabohu, posledná, alebo Cesta domov
Som v buse prvá, obsadzujem zadnú 5. Len pre mňa a Gabiku. Mirek si obsadzuje sedadlá pred nami. Super, konečne bude kľudná cesta, vytiahnem mp3 a budem čumieť von oknom... Ďalšie kdeže! Hneď do stredu si sadli takí dvaja chlapíci, krásy moc nepobrali ale veď nezbláznime sa... A keďže ja som bola opretá o pravé okno a Gabika o ľavé, sadli si dostredu... Práve som vyťahovala mp3 a strkala do uší, keď jeden sa so mnou začal rozprávať. Mno tak dobre, jedna dve otázky, to znesiem, potom idem počúvať, odpovedám na bežnú frázu ako bolo v škole odpoveďou dobre a pchám si sluchátko do ucha. Lenže to zjavne môjmu susedovi nestačí a začne rozvíjať konverzáciu, načo ja sucho odpovedám uhm alebo tak nejako podobne. Pritom sa samozrejme stále nasilu usmievam, jak keby som mala dáky divný tik. Do pekla s tým! Gabiku si ani nevšimli! Celú cestu sa so mnou "zhovárali", hádzali mi jeden kompliment za druhým a pýtali sa, či mám chalana... A ja som celý čas hádzala prosíkajuce pohľady o záchranu na Gabiku a Mirka, ktorí si veselo počúvali mp3 a celkom očividne sa na mne bavili. Keď sa moji susedia začali na maličkú chvíľku zhovárať medzi sebou, Mirek na mňa kukol a keď videl moj zhumplovaný pohľad, radšej sa odvrátil. A aby toho nebolo málo, ešte k tomu ma aj môj milovaný pokakaný mp3 zradil! Ráno vyberám novučickú baterku z nabijáčky v domnienke, že sa cez noc nabíjala, ale opak je pravdou. Baterka sa vybila, mp3 tým pádom nešla zapnúť, a teda môj alternatívny plán šturiť si sluchátka do uší a ignorovať tých dvoch skončil krachom. Naštvato, ale s už čoraz slabším, ba až nepriateľským úsmevom, cpem mp3 do tašky. Kokso, čo sa dneska ešte môže stať? Inak som sa dozvedela, že moji spolucestujúci ma každé ráno vidia na zastávke. Tak fajn... zajtrajšie ráno bude veselé. Rozmýšlam, ako sa im vyhnem...

A posledná perla dnešného dňa - Po celom dni sa konečne dostávam doma na toaletu, čítam taký mňam časopis, kde sa mi zbiehajú slinky a zrazu sa otočím a nezistím, že toaletný papier došiel??? (Ešteže po ruke sú servítky...)