Ako málo stačí k detskej radosti

Také obyč ráno. Ešte príliš chladné na leto, no priteplé na zimu, také akurátne jarné. Také fajn.

Spokojne si vykračujeme do školičky do školy, nikomu sa samozrejme nechce, veď komu by sa aj...

A zrazu hľa! Na pol ceste také krááásne narcisy! Dáky deduško predával.
Vyškeríme chrup (to sa akože usmievame) a zvesela debatíme ďalej, keď tu - o pár krokov ďalej, nás hriešna myšlienka prepadá.
"Mišiii, ja chcem narciiis!" detským hláskom zahlási Gabika, schňapne ma za ruku a už ma ťahá nazad k deduškovi.
Deduško, vlastniaci tento úžasny poklad v podobe kýbla plného žltých narcisov, na nás začudovane pozrel, keď sme sa k nemu dovalili ako veľká voda storočnica.
"Bré ránko, prosím Vás, za koľko predávate tie narcisy?" radostne som spustila, s očami prilepenými na kýbli s pokladom.
Deduško nereagoval, ale po chvíli nám ukázal dva prsty.
"Dve koruny?" pýtame sa, no nič, žiadna reakcia. "Dvadsať korún?" znie náš trošku šoknutý hlas, predsalen narcis za dvacku? Znova žiadna odozva.
A tak Gabika opakuje prvotnú otázku. Úspech! Dozvedáme sa, že jeden ten prenádherný narcis stojí predsalen dve koruny.
"Jééj, tak vás poprosíme dva narcisy" náš radostný tón nemožno zakryť, veď načo...
"Iba dva? Keď iba dva, tak ja vám ich dám zadarmo!" a už sa deduško zohýba k svojmu pokladovému kýbliku.
S úprimnou radosťou a rozžiarenými kukadlami si berieme od zázračne pokladového deduška narcisy a sme mierne mimo. Dobrá nálada je zrazu na maxime, ďakujeme veľmi pekne a ešte dobrý deň prajeme.
Keď v triede rozprávame čože sa nám to prihodilo, nikto sa pre to nejak zvlášť nenadchýňa.
Asi by najskôr museli zažiť, aký skvelý pocit to je... ale veď nevadí, hlavne že my dve vieme vo co vlastne gou :)