Piatok

Piatok bol divný. Chladný. Nudný. Trápny. Liezol mi na nervy.
Piatok bol skvelý. Prekvapivý. Potešujúci. Príjemný. Úsmevný.

Od istého momentu platila tá druhá verzia. Som rada.

Ako som tak sedela v buse, kamarát mi požičal mp3 nech zaženiem zlú náladu. Že ďakujem.
Následne sa spytoval dáky neznámy, že či si môže vedľa mňa sadnúť. Napriek otrávenej nálade odpovedám s úsmevom, že no jasné, sadni si...

Všimla som si ho už vonku.

Vybrúsený kameň v uchu, tak nejak sa to aj podobalo na niečo diamantoidné, no nemyslím, že to bolo pravé. Gate niekde pri kolenách a tak.

Ó, že by si ku mne človek počúvajúci hiphop prisadol? To snáď nie!
Chudák, škoda, že mám zlú náladu, odpyká si to i za mňa
.
Na mp3 som najskôr pustila Led Zeppelin a všímala som, že taká hudba mu akosik nie je po vôli. Na sedadle sa ošíval, medzi pesničkami vzdychal ako keby ho mučili.
Naozaj to nešlo dať tichšie, náhodou by ma rozčúlili zvuky trmácajúceho sa autobusu a čo potom? :)
V polovici cesty som prepla na Red hoťákov a ani toto mu nešmakovalo. Nevadí. Ja som sa uškrňala, skoro som sa rozrehotala na celý autobus a musela som si hrýzť peru, aby sa tak nestalo.
Som sviňa, ja viem. Ani mne minule nebolo všetko jedno, keď vedľa mna sedel týpek s hiphopom v ušiach a bolo to počuť minimalne ešte o dve sedadlá ďalej. Bléééé!
Ani sa mu nedivím, že keď sme zastali, hrnul sa von akoby mal za sebou pár volov :)

Ale vypomstilo sa mi to.

Od zastávky po kamarátkin barák je to dobrých 20 minút cesty. Nepríjemný vetrík fúkal, i zima mi bola statočná. A preto som sa tešila na to, kedy k nej už konečne dorazím a spoločne pôjdeme do čajovne, veď napokon ako každý piatok.
Prišla som riadne vymrznutá, zvoníím zvoníím, žeby nikto doma? Aha, predsalen niekto je. Jej mamina. Čuduje sa, kde sa tu beriem, veď Deniska je predsa v Čechách na nákupoch. Čóó?! Podraz! "A neposlala ti esemesku?" pýta sa. "No ja neviem, poziem sa.. ja totižto mávam vypnuté zvuky cez školu..." No bola tam, asi taká že "Miši prepáč, dnes nemôžem, vážne ma to mrzí a .. " blabla :)
Uha, tak čo teraz? No nevadí, pôjdem do čajovne sama, veď keď nám ju zatvárajú, tak si aspoň The last tea dám.

Prišla som do rozbombardovanej čajovne, kde bola kopa vecí už v krabiciach, alebo čakala na zabalenie.
"Dobrý, máte ešte otvorené?" pýtam sa. "Dobrý, máme, len čaje niesú, len taký aký navarím." usmiala sa na mňa teta čajíčkarka a ja jej vravím, že to nevadí, hlavne nech dáky je. Na výber som mala z čínskeho, ovocného a bylinkového. Vybrala som čínsky, posadila sa na ratanovú zelenú stoličku, vybrala z tašky knihu a čítala. Ešteže nosím každý deň do školy dáku knižku.
Čaj bol skvelý, knižka tiež (Parfum - príbeh vraha od Suskinda).
Onedlho prišiel chlapík, zjavne známy tety čajíčkarky. Teta čajíčkarka nachvíľku prestala s balením vecí a spytovala sa, či má čas, že si dajú tiež The last tea. Náhodou mal.
Sadli si, rozprávali sa, pili čajík. Po takých 20 minútach odišiel, vraj má naponáhlo.
10 minutiek po ňom som sa zberala tiež. Na autobus. Zbalila som si veci, vytiahla prachy, že zaplatím.
"To je v poriadku, ten pán Vás pozval" usmiala sa na mňa tetuška.
"Prosíím?" valila som okáľe.
"Tak..ééhm, ďakujem" (fakt mi došli slová!)
"Mne nie"
"No, tak mu poďakujte za mňa :)"
"Dobre, poďakujem"
"Ďakujem, a nech sa Vám darí, dovidenia"

Vonku bolo chladno, tak isto ako predtým, ak nie chladnejšie, ale už mi to nevadilo.
Prichytila som sa, ako nasávam vôňu ulíc, domov, chodníkov, zimy ako Grennouille v Parféme.
Šla som s úsmevom na perách a bolo mi fajn. Konečne.