O tom, ako sme chuť na čokoládku mali

No mňam, mňam, pravdepodobne si poviete, keď prechádzate okolo nejakej na 500m rozvoniavajúcej čokoládovne... Aj my sme si povedali, a reku - veď a čo nám bráni ísť na dobručkú horúcu sladučkú čokoládu? Ná šak teda ništ! Tak sme teda šli... A veru, verte či nie, nijako dobre sme teda nepochodili, veď presvedčte sa sami.

Ideme okolo. Mňáám, tu to super vonia. Pome dnu. A šli sme dnu. Vonku asi 5 stolíkov, vnútri asi 4 stolíky... Krpaté to tam bolo, a veru aj rušné... No tak si asi zachovali tú dobrú čokoládu spred troch rokov, čo sme tu naposledy boli - optimisticky si vravíme. No možné to je, neviem, nedočkali sme sa jej... ale predbieham, kelu, zastavte ma niekto! Dobre, dobre, už som ticho a pokračujem ďalej ... Obsadili sme posledný voľný stolík, rozumej 4 stoličky, vo vnútri, hneď pri pulte, ale zato hneď vedľa dverí. Niet sa teda čomu čudovať, že toto miesto bolo až podozrivo voľné! Stále tá istá osoba behala medzi interiérom a exteriérom a tak nám z toho logicky vyplynulo, že to bude asi pravdepodobne čašníčka. A veruže bola, i peknú zásterku mala... isto v dákej lanze vypratú, aby biela, bielou bola! ... Chŕŕŕ zas to robím, prerušujem dej.. bléé ...

No takže sedíme tam, čakáme, čakáme... a znovu čakáme... obsluha zatial behá hore dole, do pidičokoládovne sa rvú ľudia, zaujímavosťou je, že všetko turisti. Asi našinci vedia, prečo sem nechodia... Po snáď piatich minútach, keď si nás nikto nevšíma, sa neustále "upokojujeme" myšlienkou, že majú veľa roboty... Uhm uhm, no veď fajn ...
Ale ja som človek v podstate neobsedný a čokoládychtivý, keď už predsa v tej parádej čokoládovni sedím, tak som nevydržala, zdvihla sa, že idem ja pre tú úchvatnú mňamkovú ponuku čokolád... Mali ich pri pokladni, tak čakám, kým chlapík predomnou zaplatí 2 eurá za nejaké orieškové pralinky a už už otváram ústa, že sa slušne pozdravím a vypýtam si lístok. Pani pokladnicoidná na mňa síce pozrela, vidí ma, že tam stojím jak taká trúba, a keď vidí, že otváram ústa, zvrtne sa na opätku a odkráča preč... Kašlem na teba, tak si ho zoberiem teda sama, rezignujem... Šlohnem teda dva lístky a predieram sa medzi dvoma čokoládychtivými ľudmi k nášmu stolčeku. Vyberáme si z lístku, no zrazu k nám pricupitá tá čašníčka s bielučkou zásterkou a nevrlo sa pýta, či sme si vybrali... Odpovedáme, že ešte nie, nech chvílku počká. Nepočkala. Odišla preč. Veď čo sa bude... Tak fajn, vybrali sme si a ani to dlho netrvalo. Nikto nikde. O hodnú chvíľu pricupitala zas. Spýtala sa, či si môže zobrať lístok, a keď sme prikývli, zhabala ho, a už stála nad dákym chlapíkom a čakala kým si objedná...
Fasa... A to ani sympaťák nebol... A totálny nezáujem...
Asi nepotrebujú slovenských zákazníkov. Tak nech si majú tých zahraničných, o nás prišli. A to by si človek povedal, že keď je už ochotný dať celkom slušnú cenu, že ho nebudú ignorovať ako nejakého vyvrhela...