Záhorácka tragač

Alebo aj o tom, čo sa mi stalo a nestačí mi, že som to porozprávala snáď všetkým v okolí... tak to musím ešte aj tu vycapiť.

Bol pondelok. Pondelok ako každý iný a školu som končila tak šikovne, že som rovno bus stíhala. I keď s "menším" 20 minútovým čakaním. No mne to nevadilo, mala som fajn spoločnosť... Bus prišiel skorej, veď kým sa doňho všetci nasáčkujú tak to predsalen trochu dlhšie trvá. Do busu som nastúpila tak akurátne. Hneď po tých prvých, ale zároveň pred tými poslednými. A tak sa mi ešte ušli miesta hneď za vodičom. Spolužiaci si obsadili miesta za mnou.

Hm inak taká malá otázočka.

Čo spravíte, ak má dvojsedadlo obsadené jeden človek, ale na druhom sedadle je jeho taška, sveter a sako?
a) pozriete sa, či je niekde vzadu ešte voľné a miesto ignorujete
b) spýtate sa, či je tu voľné
c) bezohľadne zoberiete veci a surovo ich hodíte na očividného majiteľa týchto vecí

Ak ste odpovedali odpoveďou typu c) tak Gratulujem! Patríte k tej úžasnej sorte ľudí, ktorým vravím Záhorácka tragač, Tragédi, Mamrdi alebo tak nejako podobne. No ale pokračujeme v iste veľmi pútavom príbehu.

Ako som už spomínala, spolužiaci sedeli za mnou, ja pred nimi, a hľa, vedľa mňa taška, sveter a sako. To mal akože spolužiak obsadené miesto, lebo meškal a ja niesom sviňa a doprajem mu aby si sadol. Ako som mu tak držala miesto, zrazu nastúpil dáky pán v obleku. Vtedy sa aj prirútil spolužiak a nastúpil by hneď po pani, čo nastupovala po nesympatickom pánovi v obleku.

Áno, zrazu je nesympatický, lebo:
- bezohľadne zobral moje veci a v podstate ich hodil na mňa
- bol brutálne prefajčený a smrdel (a to bol v obleku, človek by si myslel.. á radšej nič, výzor klame!)
- pripadal mi ako typ človeka, ktorý chlastá cez víkend v pajzli, dojde dom a má potrebu niečo rozmlátiť (obúčku nemal, ani žiadny iný prsteň, tak som si aspoň vydýchla, že to neodnesie jeho žena. Teda... dúfam. A možno sú toto všetko iba moje domýšľavé myšlienkové pochody bez pointy a štipky pravdy. Ale no nechajme to, tento post není o myšlienkách bez pointy. Alebo...?). A považuje ženy za tie, ktoré by nemali celý deň nič iné robiť len variť, prať a ostatné "zmysluplné" činnosti.

Ako tak v hádzal na mňa moje veci, vravím mu slušným spôsobom a pokojným ospravedlňujúcim hlasom "Prepáčte pane, tu je už obsadené". A jeho reakcia? "No a?! To ma absolútne nezaujíma, ja som si zaplatil plnú sumu za lístok, čož je 31 korún a možem sa posadiť kam chcem! Ty si si koľko zaplatila? Určite polovičný (pozn. polovičný = 15sk...) a tak by si teda mala stáť!!" Húkal skoro na celý autobus, chalani za mnou (a nielen tí) zarazene kukali, ja taktiež. Bol to nervák. A to som mu len slušne povedala, že je obsadené. Ignorant... a pritom ešte voľné miesta boli. Hneď celé dvojsedadlo som videla asi 4 sedadlá za mnou.

Ďalší stratený prípad sa odohral, asi kedysi pred týždňom, ráno. Stáli sme s kamoškou medzi prvými. Nastúpili by sme hneď v prvej pätici nastupujúcich. Ale nie. Nenastúpili sme. Pýtate sa prečo?

Prichádzal bus. Tak som šmátrala v taške po 15 korunách a kartičke. Žiadny fyzický kontakt som s nikým neabsolvovala, t.j. do niekoho vrazila, štuchla a neospravedlnila sa a pod. Kebyže aj hej, tak situáciu čo sa nasledovne stala aj mooožno pochopím. Bus teda prišiel, otvorili sa dvere, nastúpili dve žienky. Predomnou bola nejaká pani, po nej by som nastúpila, no namiesto nástupu som v momente odletela nabok. Zrazu pozerám, kebyže tam nie je bus, tak spadnem asi na zem. Ale o to nejde. Hľadám príčinu skoro pádu. A hľa! Našla som ho! To sa iba nejaká Tragédka rozhodla odstrániť ma z jej cesty za vidinou teplého autobusu v toto chladné ráno. A nemýlite sa ak si myslíte, že to bola tá nevrlá tetuška z jedného z predchádzajúcich článkov. A ani sa na mňa neobzrela! Chvíľu som tam tak prekvapkane stála a čumela na ňu ako stojí na schodíkoch a potom som sa zmohla na slovo. Myslím, že dosť hlasno na to, aby to počula nevrlá tetuška - tragédka, som povedala kamoške sucho "a ževraj mladí su drzí!" a nastúpila som.

*Dnes nastupovala taktiež. Kamoška zahlásila, že si mám dať pozor a ukázala na inkriminovanú členku Záhoráckeho tragédneho klubu. Tak som teda uvoľnila cestu nevrlej tragédnej "tetuške" ale neodpustila som si poznámku: "počkaj, lebo niekto ma tu zase zrámuje, odsotí a ignorantsky nastúpi." Kokos, takých ľudí fakt milujem...

A posledný prípad dnešného rozoberania klubu Záhoráckej tragače, je taktiež príhoda z busu. Z dialkáču. V piatok som si povedala, že nebudem jak taký trupik čakať hodinu na bus, je predsa piatok, chcem byť skorej doma. Hej, chcieť je pekná vlastnosť.

Pre objasnenie; dialkáč neberie kartičky na zľavné, čiže som si musela zacvakať plnú sumu. Nevadí, tentokrát to obetujem, chcem byť predsa skorej doma!

Tak teda nastupujem do busu a podávam vodičovi 50tku. Lístok stojí 31, ako som už vyššie spomínala. No ten sa na mňa namiesto úsmevu (haha to by som chcela veľa, aby sa na mňa niekto usmieval) oborí, že "A korunu máš de?!" "Nemám." Vravím kľudne, ale tak trochu zarazene, lebo ma prekvapil, tým jeho prístupom. No autobusár pokračuje "jak že nemáám??", napodobnuje ma, debo! "No nemám!" Dala som mu 50tku, to je taký ehm že si nevie vypočítať koľko je 50 - 31 a vydať mi?? "Tak nabudúce budeš mať!" flochne na mňa pohľadom. Vydal mi dvacku. Stojím tam ešte, lebo čakám, že mi lístoček odtrhne ako to býva zvykom. Omyl! "Čo tam stojíš jak taká (odmlčal sa), šak zeber si ten lístok, néé?" Schmatla som teda lístok, plne vytočená s takýmto prístupom a šla si hľadať miesto.

Záhorácka tragač, čo vám budem... ale blbé je, že je rozlezená kade tade. A nielen na záhorí...