O nečakanej radosti

Tak som si spokojne lebedila na lavičke, veď predsa, niet sa kam ponáhľať, bus mi asi pred 15 minútkami zdrhol a ďalší má prísť o hodinku.
Rozjímala som o všetkom možnom, hlavou mi vírili optimistické, reálne, nereálne, naivné i všelijaké iné myšlienky.

No jedna tetuša si povedala: No tak toto teda nie, ta mladá slečna rozložená na lavičke nebude takto všakovakô rozjímať! .. a z môjho ojedinelého pondelňajšieho rozjímania ma jednoducho, ako lusknutím prsta, vytrhla.

Ešte som nevedela, čo za kulehu na mňa chystá, akurát som postrehla, že dáka tetuš si kupuje zmrzku a potom, s pohľadom sústredeným na moju plátenú tašku na kolenách, sa ku mne nebezpečne, a musím podotknúť, že i hrozivou rýchlosťou približuje.
Až keď zastala celkom blízko, blízučko ( už bola v mojej osobnej sfére! ) so záujmom sa ma spýtala, vraj :
"Môžem?" a rukou naprahnutou na moju tašku sa s iskričkami v očiach začala vytešovať z malých pokladov na taške.
Na tetuš som sa usmiala, pozitívne prikývla a už som len počúvala ako sa na moju tašku chrlia slová ťažkého kalibru, a to - pochvaly.

"A to si si sama takú tašku robila, či si ju dakde kúpila?" nestačí tetuške už len obdivovanie a obchytkávanie gombíkov, už i vyzvedá!
"Sama, sama.. "
"Aháá a tento gombík, ten vyzerá tak starodávne!! A ešte i tento! No krása!!" obdivuje gombík mojej vlastnej výroby, ktorý sa mi však nepodaril, ale i tak som ho tam capla..
Jednoduchý gombík a la smajl. Prekvapuje ma, aká z neho bola nadšená.
"No krásna taška!! Vážne! Hneď by som takú vnúčaťu kúpila! A ešte k tej tvojej sukni sa tak krásne hodí.. hmm no eňo ňuňo! Normálne si ma ňou potešila!"

A odkráčala preč, lížuc svoju zabudnutú, poloroztopenú zmrzlinu, nečakajúc na moju reakciu či záverečnú ďakovačku. (ale nebojte sa, priebežne som jej ďakovala :)

inkriminovaná doneba vychválená taška (snáď vám ale nebude vadiť, že je v trošku zhoršenej kvalite)