Gulášový prívarok

Nohy. Rada fotím nohy. Hocikoho nohy. Trebárs aj moje. Tie ale asi najradšej, lebo sú moje a nemusím od nikoho pýtať povolenie (aj keď ho nikdy od nikoho nepýtam).
A sú vždy poruke, keď už teda nie je čo iné odfotiť. Praktické.

Mám rada nohy. Trebárs aj moje. Lebo.. ako som už povedala, teda - napísala, sú vždy poruke. Alebo ponohe?

Nohy v číňankách. Mám rada aj číňanky aj nohy. Číňanky sú tiež praktické. V kombinácii s praktickými vždy poruke (ponohe) nohami je to dokonalá kombinácia. K čomu, to sa ma už nepýtajte. To neviem.

Ale viem, že k absolvovaniu troch hodinových historických prehliadok na troch rozličných hradoch (presnejšie - zámoček, kláštor, hrad - za sebou!) to praktické nie je. Fakt nie.

Čo už. Moje praktické vždy poruke/nohe nohy to prežili v takom zdraví, v akom sa v tejto najnezdravšej obuvi len prežiť dá :) A preto ich mám tak rada.


Dnes mám dáku melancholicko šibnutú náladu. Melancholickú preto, lebo sa málo usmievam a málo hovorím (!!!), veľa premýšľam (!!!!!) a šibnutú preto, .. no.. preto lebo keď premýšľam, tak.. no tak vidíte .. post o nohách.. fajn, prečo nie..

.. a akurát rozmýšlam o tom, či slimáky s ulitou závidia tým bez ulity, alebo naopak ... znova o tom rozmýšlam!!
Už dávnejšie som o tom hútala, ale nič som nevyhútala, a nikto mi s tým nevedel rady. Tak možno vy.
Môžete sa naplno realizovať, nechávam vám priestor.

Myslíte, že slimák s ulitou, závidí tomu bez ulity, lebo nemusí niesť takú ťarchu?
A čo ten bez ulity? Závidí tomu ulitníkovi, pretože sa má kde schovať keď prší?
A nevravte mi, že slimáky rady moknú na ďaždi, veď predsa vtedy vyliezajú .. nie nie to počuť nechcem. Nezapadá to do mojich filozofických úvah.

Tie s ulitou sú viacej príťažlivé pre publikum. Teda nás, ľudí. A hlavne deti.
Ahááááááá mamííí, slimááčik!!

Ale tie bez ulity už sú zrazu odpudivé
Fúúúj mamííí, to čo jéé?

No. Takže tak. Ja byť slimákom bez ulity, neváham a prepadnem dákeho ulitníka a ulitu mu násilne zoberiem. Asi je to proti slimáčim predpisom. Bola by som kriminálnik a kým by som sa stihla odplaziť tou nehoráznou rýchlosťou 1 m/h, asi by bolo po mne.
Takže som prišla k záveru, že:

Slimáky to majú ťažké. Fakt.

Je 0:31. Vraj mám ísť spať. Ha!

Ale mne sa nechce...

...spať. Cez prázdniny. Ešte je skoro.

G. G. Marquéz a jeho Opadané líste ma možno uspia.
Taká optimistická knižka, zatiaľ tam je spomínaná samá smrť. Ale sympatizujem s hlavnou postavou, pretože je oblečená v zelenom. Milujem zelenú.


Tento post je guláš.
Guláš rada nemám, tak asi nebudem mať rada ani tento post. Radšej ho po sebe nejdem ani len čítať, lebo by som ho iste zmazala.
Tak teda klikám na Public Post a rýchlo do postele za Opadaným lístím. Jupíí!