Zamilovanááá

Už neviem čo by som od radosti robila. Fakt. Posledné tri týždne som taká vysmiata, až sa divím, že som ešte nedostala kŕče do líc. Hotové vysmiate slniečko na hnoji.

Otázky typu, čo som si ráno šlahla a či v poradni pre anonymných alkoholikov nezohrievam po škole stoličku, sú mi v poslednej dobe kladené čoraz častejšie.

Od toľkej radosti sa mi prestali i džuby na xichte robiť, čo som nesmierne prekvapená.

Od toľkej radosti som si i zadovážila žuvačky, uličnícke, farebné, mňam!, ktoré boli síce trochu kyslé, ale bubliny boli jednoducho fantastické!!!

Od toľkej radosti som si i žuvačku, vyššie spomínanú, nalepila na zošit, aby som nešušlala pri mojom anglickom predstavovaní sa novej lektorke z júesej.
Od toľkej radosti som ju na tom zošite zabudla a privalila ju učebnicou a pracovným zošitom. Až po jazyku nemeckom mi trklo, že aha! Ty trdlo, žuvačku na zošite z angliny máš!

Od toľkej radosti vidím všetko trochu nejak inak, nejak lepšie, čierna nie je až taká čierna zrazu. A dokonca i triedu mám nejako radšej. Prevratný okamih!

Od toľkej radosti sa usmievam len tak, pre radosť, a potom počúvam i neobyčajné komplimenty, ktoré moju radosť znásobujú až tak, až mám pocit, že som si kvôli tomu večnému usmievaniu natrhla kútik.

Od toľkej radosti som nejak zoptimističtela. Ja!

Od toľkej radosti som si i ráno dva zapletané copy spravila. JA!

Od toľkej radosti i spím lepšie! Alebo to je tými novými matracmi??

Od toľkej radosti je zrazu môj jediný problém, akú šnúrku si mám dať do nových čín.

Od toľkej radosti som si zabudla i Mitickú na stole v jedálni, kde si pred vstupom na prah školský razítkujeme, čo chceme papkať na obed. Spomenula som si na ňu, chúdaťko opustené, až po skončení dejepisu, keď som bola vysmädnutá ako púštna mulica.
V strachu, že mi ju nejaký nepoctivý vysmädnutý študent odtiaľ uniesol a vypil, som sa prirútila do jedálne, ze či nestrážia náhodou moju milovanú a ľúbeznú Mitickú. Týpek na mňa pozeral ako na z-jahody-spadnutú, a len mi povedal, že ju do kuchyne zobrali. Lež pozerám na kuchyňu a tam zavreté dvere a ceduľa Nepovolaným vstup zakázaný.
Tak radostne gestikulujem na týpka, nech mi otvorí alebo čo.
Samozrejme Natálka, ktorá šla so mnou na túto strastiplnú cestu sa už šúľala na mojej gestikulácii a interpretácií. Na veď nech sa zasmeje, smiech je zdravý!
Z kuchynských vrát som už ale počula tetku kuchárku vykrikovať : "Kerá je to tá zamilovaná??" a s týmito slovami mi podávala moju milovanú Mitickú.

Ha, že zamilovaná!!
Ale pravdu má, zamilovaná zamilovaná!
Misiska je zamilovaná!
Do dlho očakávanej jari a bláznivého apríla, tak je to!

Popletená rozprávka o vtipno-divnej Čiapočke

Na etike sme dostali papier so zátvorkami a koncovkami prídavnych mien, vraj budete prídavné mená dopĺňať, vravela nám pani profesorka triedna.

Názorne predvediem! Napr. (-ej) - peknej, (-é) - pekné, veď isto všetci chápete.

Mali sme prísny zákaz pozerať na druhú stranu papiera, vraj všetko by sme pokazili. A kedže my, decká to rozumného druhu, sme sa držali inštrukcií a kreatívne sme tvorili prídavné mená nič netušiac, čo za kulehu to na nás z druhej strany číha.
Boli sme 4 skupiny, po troch. Čiže logicky vzišlo viac verzií, no naša je i tak naj. Nech sa páči :)

Popletená rozprávka o divnej Čiapočke

V hlúpej chalúpke žilo pekné dievčatko, ktorému hovorili Červená Čiapočka. Mala peknú babičku, ktorá žila v peknom lese v krásnej chalúpke. Keď mala babička sviatok, poslala mamička Čiapočku s krásnym košíkom plným škaredých darčekov babičke gratulovať. V koši bola trápna saláma, tupá bonboniéra a škaredá kytica. A tak išla.
V krásnom lese žil i krásny vlk. Mal stále pekný hlad a každého človeka, ktorý prišiel do pekného lesa, ihneď zožral. Celé dni striehol v lese, a preto hneď peknú Čiapočku uvidel. Bodaj by nie, veď jej výnimočné šaty bolo vidieť na telekomunikačnú diaľku.
Keď prišla Čiapočka do lesa, dal sa s ňou vlk do reči, dozvedel sa kam ide a okamžite vymyslel opitý plán. Poslal ju natrhať kvety, ktoré rástli pri jaskyni, a zatiaľ dobehol do opitej chalúpky. Obliekol sa do opitých šiat, ľahol si do zbitej postele. A už prichádza Čiapočka. Otvára hlavaté dvere a hneď si všimne ošklivú postavu na mužskej posteli. Ale ako to babička vyzerá?
"Babička, prečo máš také ženské oči?" "Aby som Ťa hlúpo videla!"

"Babička, prečo más také špinavé uši?" "Aby som Ťa kreatívne počula!"

"Babička, prečo máš také týrané ústa?" "Aby som ťa mohol lukratívne zožrať", zareval vlk a schmatol Čiapočku.
Chcel potom odísť do lesa, ale cítil sa príliš likvidačne najedený, a tak si povedal: "Teraz si tu vulgárne pospím a pôjdem." A zaspal.
Čo však čert nechcel, išiel okolo úchylný horár. Bol to babičkin perverzný známy a rozhodol sa, že ju navštívi. Vošiel do chalúpky a na mokrej posteli uvidel suchého vlka. Ihneď poznal, čo sa stalo, a nelenil. Zobral lepkavý nôž, rozpáral vlkovi brucho a oslobodil ošklbanú babičku i vlasatú Čiapočku. Namiesto nich dali vlkovi do brucha chlpaté kamene. Potom sa spolu s babičkou a Čiapočkou schovali a čakali, čo sa bude diať, keď sa vlk prebudí. Za riflovú chvíľu pocítil vlk smäd. Vstal a išiel sa napiť do ružovej studne. Ale ako sa naklonil nad studňu, červené kamene sa prevážili a šero vtiahli vlka do studne.
A potom zazvonil zelený zvoniec a popletenej rozprávky je koniec.

Ako málo stačí k detskej radosti

Také obyč ráno. Ešte príliš chladné na leto, no priteplé na zimu, také akurátne jarné. Také fajn.

Spokojne si vykračujeme do školičky do školy, nikomu sa samozrejme nechce, veď komu by sa aj...

A zrazu hľa! Na pol ceste také krááásne narcisy! Dáky deduško predával.
Vyškeríme chrup (to sa akože usmievame) a zvesela debatíme ďalej, keď tu - o pár krokov ďalej, nás hriešna myšlienka prepadá.
"Mišiii, ja chcem narciiis!" detským hláskom zahlási Gabika, schňapne ma za ruku a už ma ťahá nazad k deduškovi.
Deduško, vlastniaci tento úžasny poklad v podobe kýbla plného žltých narcisov, na nás začudovane pozrel, keď sme sa k nemu dovalili ako veľká voda storočnica.
"Bré ránko, prosím Vás, za koľko predávate tie narcisy?" radostne som spustila, s očami prilepenými na kýbli s pokladom.
Deduško nereagoval, ale po chvíli nám ukázal dva prsty.
"Dve koruny?" pýtame sa, no nič, žiadna reakcia. "Dvadsať korún?" znie náš trošku šoknutý hlas, predsalen narcis za dvacku? Znova žiadna odozva.
A tak Gabika opakuje prvotnú otázku. Úspech! Dozvedáme sa, že jeden ten prenádherný narcis stojí predsalen dve koruny.
"Jééj, tak vás poprosíme dva narcisy" náš radostný tón nemožno zakryť, veď načo...
"Iba dva? Keď iba dva, tak ja vám ich dám zadarmo!" a už sa deduško zohýba k svojmu pokladovému kýbliku.
S úprimnou radosťou a rozžiarenými kukadlami si berieme od zázračne pokladového deduška narcisy a sme mierne mimo. Dobrá nálada je zrazu na maxime, ďakujeme veľmi pekne a ešte dobrý deň prajeme.
Keď v triede rozprávame čože sa nám to prihodilo, nikto sa pre to nejak zvlášť nenadchýňa.
Asi by najskôr museli zažiť, aký skvelý pocit to je... ale veď nevadí, hlavne že my dve vieme vo co vlastne gou :)