Vyčkajte pár rokov ...

Za pár rokov to bude vyzerať asi takto:

Február, Marec, Apríl - krutovládna zima
Máj, Jún, Júl - moja zbožnovaná jar
August, September, Október - sparné leto
November, December, Január - farebná jeseň

A o trochu dosť viac rokov nato, sa to možno znova aj do normálu vráti.

Piatok

Piatok bol divný. Chladný. Nudný. Trápny. Liezol mi na nervy.
Piatok bol skvelý. Prekvapivý. Potešujúci. Príjemný. Úsmevný.

Od istého momentu platila tá druhá verzia. Som rada.

Ako som tak sedela v buse, kamarát mi požičal mp3 nech zaženiem zlú náladu. Že ďakujem.
Následne sa spytoval dáky neznámy, že či si môže vedľa mňa sadnúť. Napriek otrávenej nálade odpovedám s úsmevom, že no jasné, sadni si...

Všimla som si ho už vonku.

Vybrúsený kameň v uchu, tak nejak sa to aj podobalo na niečo diamantoidné, no nemyslím, že to bolo pravé. Gate niekde pri kolenách a tak.

Ó, že by si ku mne človek počúvajúci hiphop prisadol? To snáď nie!
Chudák, škoda, že mám zlú náladu, odpyká si to i za mňa
.
Na mp3 som najskôr pustila Led Zeppelin a všímala som, že taká hudba mu akosik nie je po vôli. Na sedadle sa ošíval, medzi pesničkami vzdychal ako keby ho mučili.
Naozaj to nešlo dať tichšie, náhodou by ma rozčúlili zvuky trmácajúceho sa autobusu a čo potom? :)
V polovici cesty som prepla na Red hoťákov a ani toto mu nešmakovalo. Nevadí. Ja som sa uškrňala, skoro som sa rozrehotala na celý autobus a musela som si hrýzť peru, aby sa tak nestalo.
Som sviňa, ja viem. Ani mne minule nebolo všetko jedno, keď vedľa mna sedel týpek s hiphopom v ušiach a bolo to počuť minimalne ešte o dve sedadlá ďalej. Bléééé!
Ani sa mu nedivím, že keď sme zastali, hrnul sa von akoby mal za sebou pár volov :)

Ale vypomstilo sa mi to.

Od zastávky po kamarátkin barák je to dobrých 20 minút cesty. Nepríjemný vetrík fúkal, i zima mi bola statočná. A preto som sa tešila na to, kedy k nej už konečne dorazím a spoločne pôjdeme do čajovne, veď napokon ako každý piatok.
Prišla som riadne vymrznutá, zvoníím zvoníím, žeby nikto doma? Aha, predsalen niekto je. Jej mamina. Čuduje sa, kde sa tu beriem, veď Deniska je predsa v Čechách na nákupoch. Čóó?! Podraz! "A neposlala ti esemesku?" pýta sa. "No ja neviem, poziem sa.. ja totižto mávam vypnuté zvuky cez školu..." No bola tam, asi taká že "Miši prepáč, dnes nemôžem, vážne ma to mrzí a .. " blabla :)
Uha, tak čo teraz? No nevadí, pôjdem do čajovne sama, veď keď nám ju zatvárajú, tak si aspoň The last tea dám.

Prišla som do rozbombardovanej čajovne, kde bola kopa vecí už v krabiciach, alebo čakala na zabalenie.
"Dobrý, máte ešte otvorené?" pýtam sa. "Dobrý, máme, len čaje niesú, len taký aký navarím." usmiala sa na mňa teta čajíčkarka a ja jej vravím, že to nevadí, hlavne nech dáky je. Na výber som mala z čínskeho, ovocného a bylinkového. Vybrala som čínsky, posadila sa na ratanovú zelenú stoličku, vybrala z tašky knihu a čítala. Ešteže nosím každý deň do školy dáku knižku.
Čaj bol skvelý, knižka tiež (Parfum - príbeh vraha od Suskinda).
Onedlho prišiel chlapík, zjavne známy tety čajíčkarky. Teta čajíčkarka nachvíľku prestala s balením vecí a spytovala sa, či má čas, že si dajú tiež The last tea. Náhodou mal.
Sadli si, rozprávali sa, pili čajík. Po takých 20 minútach odišiel, vraj má naponáhlo.
10 minutiek po ňom som sa zberala tiež. Na autobus. Zbalila som si veci, vytiahla prachy, že zaplatím.
"To je v poriadku, ten pán Vás pozval" usmiala sa na mňa tetuška.
"Prosíím?" valila som okáľe.
"Tak..ééhm, ďakujem" (fakt mi došli slová!)
"Mne nie"
"No, tak mu poďakujte za mňa :)"
"Dobre, poďakujem"
"Ďakujem, a nech sa Vám darí, dovidenia"

Vonku bolo chladno, tak isto ako predtým, ak nie chladnejšie, ale už mi to nevadilo.
Prichytila som sa, ako nasávam vôňu ulíc, domov, chodníkov, zimy ako Grennouille v Parféme.
Šla som s úsmevom na perách a bolo mi fajn. Konečne.

Moja prvá ozajstná

Menšie upozornenie na úvod znie:
- dvojzmyselný humor teraz odložte nachvíľku nabok :D

Bola som v nej už minimálne 7x, ak nie viac. A až teraz som si ju poriadne užila, vychutnala a iné synonymické výrazy od týchto slov. Fakt, že hej.

... Moja prvá ozajstná ... Viedeň :)

(koniec upozornenia)

Ráno. Zima. Všetci sa cpeme do busu, aby sme si ukoristili tie najlepšie fleky. Tradične - 4. vzadu, 3. pred nimi, 2. zase pred nimi a 1. úúplne vpredu.
Lenže ja, šikovná, som obsadila také skvelé fleky, že sa nimi ani chváliť nechcem. V strede, tak, že za nami boli dvere, takže zo zadu nás nikto neokopával, nevyrušoval, nevzrušoval sa nad našimi "nevyspelými" názormi a neodpočúval naše rozhovory. Fakt paráda.

Z našej triedy sme šli až traja, z áčky šli ale piati a z céčky šli tiež traja. Bé a Á sa držala pekne pokope a chytala záchvaty smiechu, ktoré nik nechápal. Dobre im tak, nasmiala som sa na minimálne mesiac dopredu. Až ma sánka a brucho bolelo. Nikdy som si nemyslela, že sa dá smiať a pritom vravieť "Au, au, úúú-hahaha-ž prooo-haha-síííí-haha-mmm ťa préé-hahaha-staň hahaha!"

Cesta v pohode, plná smiechu, hranice bez kontroly, po 3 hodinách Viedeň.

Mali sme na výber - buď Prírodovedecké múzeum, alebo Hofburg, dáke to sídlo Kaiserin Sissi.
Prírodovedecké 3oiro, Sissi 7. No kam by ste šli? Samozrejme, že Hofburg, aby si tí Rakušáci nemysleli, že sme snobi :D (a vôbec nejde o to, že v prírodovedeckom som bola zo 7 pokusov návštevy Mesta valčíkov asi 6x )

Pri slovách "Pripravte si každý 7eur, vypýtate si lístok sami," som bezradne šmátrala po taške, po peňaženke s dokladmi a peniazmi. A ona? Bola fuč ! Panika, hystéria, kde do pekla je?! Všetci ma ubezpečovali, že bude jedine v autobuse. Po chvíli som sa nechala ukecať na tie ich reči o jej hovení si v buse. Zatiaľ som žila z požičanej "pajcky".

"Dreimal Eintrickarte fur Studenten, please" zaperlila som a na pokyny, že sa máme čakať vo vestibule sme akosi pozabudli. Vybrali sme sa do "Silberdačoho" a kochali sa asi 4 miestnosťami s porcelánom, príborovými súpravami z porcelánu, zlata, striebra a neviemčohoešte. Až sme sa začali strachovať, že prečo nevidíme nikoho z našich a či sme za toto vyhodili 7 drahocenných eur. Po 4 miestnostiach nasledoval nekompromisný exit a my sme čumeli jak puky. A teraz čo akože?! Ha, lenže ja šikovnica zase, som objavila malú tabulu, ktorá vo voľnom preklada znamenala dačo ako Sissine apartmány. Zdolali sme drevené schodisko s vyblednutým červeným kobercom (na chvíľu som sa cítila ako hviezda ;) Hore bola taká točiaca sa vec, do ktorej sme mali strčiť lístok a ono nás to pustilo. Lenže ono nás to nechcelo pustiť! Panika, že to už nejde pretože sme boli v tom porcelánovom raji sa však zachvílu stratila, keď som to tam ako poslednú možnú možnosť štúrila a ono nás to pustilo :)

V útrobách tohto nebezpečne starobylého priestoru bolo mrte ľudí. Starí dôchodcovia na isto bohatej ceste za poznaním o Sissi, mladí za účelom uliatia sa zo školy :D
A boli tam úzke uličky na takú hustú premávku. Prvá časť bola celkom nezáživno záživná, už len preto, že sme sa tlačili v strede uličky a h..prd sme videli :) Druhá časť taká istá, s tým rozdielom, že tu už boli veľké izbiská, ale uličky furt take mrňavé dokelu! Zamiešali sme sa do davu Čechov, potom k starým Nemcom a nakoniec zase k Čechom a zase k Nemcom, ale to už bol nakoniec koniec strastiplnej ceste plnej predierania sa pri i čo najmenšom pohybe davu. Neznááášam davy a tlačenice, ale ku podivu nervy som nemala, vysmiata som bola jak blcha v norkovom kožuchu.



Po pretlaku v tomto "úžasne-geniálne-ničím-neprekonateľnom" sídle spanilej krásavice Sissi, ktorej vďačím za moje každoranné vstávanie do školy, sme sa odobrali na Vianočné trhy. Veľké sú, veľké... Ale v každom druhom stánku to isté, toť celá pointa vianočných trhov. Ale nakoniec sme našli jeden, ktorý nemal konkurenta. Koláče tam boli obrovské. Tie buchty a šišky a Linzer pečivo a všetky tie názvy, ktoré nemali konca kraja a tie rozmery.. Kurňa! Chodili sme okolo toho stánku ale 10 minút a vraveli si, keď si kúpiš ty, tak kúpim i ja. Nakoniec sme kúpili všetci. Ja také velikánske brownies ako moja dlaň. Jedla som ho hriešne dlho a bolo fakt fantastické! Vrelo odporúčam, ak sa náhodou budete nachádzať blízko Vianočných trhov vo Viedni :)
Jo a isto si nezabudnite zahrať futbal v kruhu s vareným krumplom pohodeným na zemi!


Inak cestou tam, sme ako správni nerešpektujúci ľudia zo Záhoria, ktorí nepoznajú pojem "chodník pre cyklistov" vybrali práve ním a cez celýýý. Veď čo sa budeme uskromňovať, nie?
A tak to aj dopadlo. Ja zakecaná do záživnej debaty s hlavou vykrútenou nabok, vpredu dáke zvonenie, vzadu niekto hučal Pozóóóór! To isto nebude na mňa. Šťastie, že keď sa vykecávam, tak rozhadzujem rukami a moje periférne videnie videlo rýchlo sa približujúci objekt rovno predo mnou. Zvonilo a zvonilo, ja oči vytreštené a moje atletické schopnosti uhýbania sa nezlyhali. On ani len nestočil "volant". Ts!

Po Vianočných trhoch sme si to namierili na Stefans Platz so slovami, že si máme všímať cestu, pretože "nazad idete totiž sami, vážení". Tak fajn, bola som tu už dáky ten raz a cestu si ako tak pamätám. Pamätala. Dokonale. Vyškierala som sa :)

V Dóme Štefanovom sme sa pokochali zapálenými kahancami, ktoré si môžete zapáliť iba za smiešnych 58 centov. No neinvestujte! Neinvestovali sme. Ako správni Slováci sme zobrali kahanec, zapálili ho o zapálený knôt a vyškierali sme sa, ako sme ich obabrali. Jaj tá dnešná mládež, vychovania to nemá! Veru!

Všetci, až na jedného člena, sme sa odobrali k telefóniku s informáciami aj v slovenskom jazyku, že reku aj ten dáko obabreme. Nešlo :( No ale nevadíí, z nášho sklamania nás vyrušil chýbajúci element, na ktorom sme všetci zase smiechy chytali. Tomu expertovi sa totiž podarilo vyliať na seba kahan, ktorý už mal celý vosk roztopený. A tak chodil na polke bundy s veľkým voskovým bielym fľakom, ktorý nešiel dole. (Až na wéckach v Hofburgu slávnom, keď sme sa podľa mojich šikovných orientačných schopností vracali :D)

Pre tým veľkolepým domom stála živá socha, chlapík, ktorý napodobňoval dákeho exotického vtáka. Teda, vydával úplne neuveriteľné zvuky, ako keby bol ten vták :D
Asi nemusím vravieť, že sme z neho boli nakrivo a smiechy sme chytali :)

Inak som stále otravovala s tým, že čo ak tam peňaženka nebude, a budú ma musieť prepašovať cez hranice. Júú jak z akčného filmu, paráda :D

Na bus sme čakali pred prírodovedeckým asi polhodinu. Mal tam byť o štvrtej, samozrejme prišiel neskôr, veď čo že vonku mrznú deti. Aspoň nepôjdu do školy, "ta ne?"
Medzitým sme sa dohadovali, ktorý človek je Slovák, ktorý Nemec a prečo okolo nás prešlo tak veľa obyvateľov s čínskym či japonským pôvodom.
Peňaženka bola zapadnutá vedla mojho sedadla a ja by som aj štastím vyskakovala. Ale dokelu, nebudem ako v akčnom filme!


Ďalší cieľ bol jasný. Huma. Prišli sme, videli sme, odišli sme. Medzitým sme kúpili. Do elektra som nechcela rozhodne ísť. Nakoniec sme ale už nemali kam ísť, tak sme tam vliezli a bol to ten najlepší nápad pobytu v Hume teda! Tam mali dvdčka z koncertov za smiešnych 6 alebo 10 eur, kúúúrnik! A o cédé ani nevravíím. Nakoniec som neodišla naprázdno. Ramones s 30 skladbami za 5 eur. Pobrala by som im tam toho ešte viac, lenže moja honba za klobúkom pokračovala a nemohla som teda umlátiť vše len tu. A aj tak som klobúk nenašla. Teda našla. Lenže na malé šikovné klobúky asi nevyrábajú. Nevadíí.


Moja prvá skutočná a naozaj vychutnaná Viedeň.