Udalosti dnešného večera

Mám chuť blogovať, resp. akože písať. Tak blogujem, resp. akože píšem.

Môj večer oficiálne začína o 20:14. Vtedy celá nedočkavá usádzam svoju pohodlnú zadnicu pred televízny prijímač. Nejakým zázračným spôsobom odignorujem minútu dákych odveci maďarských reklám a potom si už len vychutnávam moju "austrálsku telenovelu"

- Dnes (resp. včera, ale až dnes sa ukázal - domotané ja viem, ale nech vás to netrápi :D) mi vrátili do "telenovely" Nicka. Yes ! Ale má to jednu chybu - dali mu ten najdebilnejší dabing aký len mohli! :( Predtým mal stonásobne lepší dabing, vliekol sa s ním od začiatku a mal sa s ním vliecť až do konca. Veď ako ja som si aj myslela, že Nick už nadobro skončil, lebo akože umrel, ale to by nesmela byť (mnou pomenovaná) "telenovela" :)


No to by sme mali. Po telenovele som začala prepínať a hľadať niečo, čo by stálo za vydržanie pri telke. Okrem Pottera jednotky som nenašla nič. Smutné. Tak som nejaký čas zotrvala pri Harrym a miestami sa aj smiala, že pred nejakými pár rokmi dozadu som bola úplne vyhaluzená z toho filmu :D Ale náhodou je to fajn film, takže ak by boli dáke námietky tak psst s nimi :)
________
(hm v telke šla 1, tu je pre ilustráciu Ron zo 4. tak nech vás to nemätie :D)

No a potom som sa usadila sem a už mi niet pomoci. Zapla som lampu, nech aspoň na klávesnicu vidím, a zrazu začala dáka nervná mucha páchať samovraždu. Narážala v pravidelných intervaloch do žiarovky, pravdepodobne mala zrak mimo provoz :D No a potom sa začal odohrávať skoro ten istý scenár, ako pri doternej muche, ktorá mi do výstrihu vliezla. S tým rozdielom, že táto nikam nevliezla, iba narazila do monitora a padla na klávesnicu. Ale tentoraz nad klávesu F1! Ale táto mucha je dáka padavka - nemá žiadne tiky nohou, tak snáď nemusím očakávať žiadne pomsty z jej strany.
A aháá akurát mi tu krúži dáke mušiatko. Prejavím svoje mucholačné spôsoby a padne aj tá za obeť? Nie, túto nechám žiť. Ale ak bude príliš doterná, tak ... Nie nie, žartujem, zatiaľ na mňa nemusíte posielať Greenpeace. (aj preto je tento post ladený do zelena! :)


No a konečne sa dostávam k jadru celej veci. Nejakým spôsobom som sa dostala na Google Maps. Vedela som, že niečo také existuje, ale nejak obzvlášť ma to netrápilo. Ale keď už som raz bola tam, začala som pátrať po stopách mojej nedávno dávnej minulosti. A tak som našla Púpavovú ulicu, South Park 7 v Brountone, Woolacombe beach, Ilfracombe, Pilton, Barnstample, ... a nábrežie rieky, pred ktorým bola naša dvojtýždňová škola v jÚKej a tak. Holíč bol znázornený dosť výstižne. Dve preťaté žlté čiary. Heh.

Záhorácka tragač

Alebo aj o tom, čo sa mi stalo a nestačí mi, že som to porozprávala snáď všetkým v okolí... tak to musím ešte aj tu vycapiť.

Bol pondelok. Pondelok ako každý iný a školu som končila tak šikovne, že som rovno bus stíhala. I keď s "menším" 20 minútovým čakaním. No mne to nevadilo, mala som fajn spoločnosť... Bus prišiel skorej, veď kým sa doňho všetci nasáčkujú tak to predsalen trochu dlhšie trvá. Do busu som nastúpila tak akurátne. Hneď po tých prvých, ale zároveň pred tými poslednými. A tak sa mi ešte ušli miesta hneď za vodičom. Spolužiaci si obsadili miesta za mnou.

Hm inak taká malá otázočka.

Čo spravíte, ak má dvojsedadlo obsadené jeden človek, ale na druhom sedadle je jeho taška, sveter a sako?
a) pozriete sa, či je niekde vzadu ešte voľné a miesto ignorujete
b) spýtate sa, či je tu voľné
c) bezohľadne zoberiete veci a surovo ich hodíte na očividného majiteľa týchto vecí

Ak ste odpovedali odpoveďou typu c) tak Gratulujem! Patríte k tej úžasnej sorte ľudí, ktorým vravím Záhorácka tragač, Tragédi, Mamrdi alebo tak nejako podobne. No ale pokračujeme v iste veľmi pútavom príbehu.

Ako som už spomínala, spolužiaci sedeli za mnou, ja pred nimi, a hľa, vedľa mňa taška, sveter a sako. To mal akože spolužiak obsadené miesto, lebo meškal a ja niesom sviňa a doprajem mu aby si sadol. Ako som mu tak držala miesto, zrazu nastúpil dáky pán v obleku. Vtedy sa aj prirútil spolužiak a nastúpil by hneď po pani, čo nastupovala po nesympatickom pánovi v obleku.

Áno, zrazu je nesympatický, lebo:
- bezohľadne zobral moje veci a v podstate ich hodil na mňa
- bol brutálne prefajčený a smrdel (a to bol v obleku, človek by si myslel.. á radšej nič, výzor klame!)
- pripadal mi ako typ človeka, ktorý chlastá cez víkend v pajzli, dojde dom a má potrebu niečo rozmlátiť (obúčku nemal, ani žiadny iný prsteň, tak som si aspoň vydýchla, že to neodnesie jeho žena. Teda... dúfam. A možno sú toto všetko iba moje domýšľavé myšlienkové pochody bez pointy a štipky pravdy. Ale no nechajme to, tento post není o myšlienkách bez pointy. Alebo...?). A považuje ženy za tie, ktoré by nemali celý deň nič iné robiť len variť, prať a ostatné "zmysluplné" činnosti.

Ako tak v hádzal na mňa moje veci, vravím mu slušným spôsobom a pokojným ospravedlňujúcim hlasom "Prepáčte pane, tu je už obsadené". A jeho reakcia? "No a?! To ma absolútne nezaujíma, ja som si zaplatil plnú sumu za lístok, čož je 31 korún a možem sa posadiť kam chcem! Ty si si koľko zaplatila? Určite polovičný (pozn. polovičný = 15sk...) a tak by si teda mala stáť!!" Húkal skoro na celý autobus, chalani za mnou (a nielen tí) zarazene kukali, ja taktiež. Bol to nervák. A to som mu len slušne povedala, že je obsadené. Ignorant... a pritom ešte voľné miesta boli. Hneď celé dvojsedadlo som videla asi 4 sedadlá za mnou.

Ďalší stratený prípad sa odohral, asi kedysi pred týždňom, ráno. Stáli sme s kamoškou medzi prvými. Nastúpili by sme hneď v prvej pätici nastupujúcich. Ale nie. Nenastúpili sme. Pýtate sa prečo?

Prichádzal bus. Tak som šmátrala v taške po 15 korunách a kartičke. Žiadny fyzický kontakt som s nikým neabsolvovala, t.j. do niekoho vrazila, štuchla a neospravedlnila sa a pod. Kebyže aj hej, tak situáciu čo sa nasledovne stala aj mooožno pochopím. Bus teda prišiel, otvorili sa dvere, nastúpili dve žienky. Predomnou bola nejaká pani, po nej by som nastúpila, no namiesto nástupu som v momente odletela nabok. Zrazu pozerám, kebyže tam nie je bus, tak spadnem asi na zem. Ale o to nejde. Hľadám príčinu skoro pádu. A hľa! Našla som ho! To sa iba nejaká Tragédka rozhodla odstrániť ma z jej cesty za vidinou teplého autobusu v toto chladné ráno. A nemýlite sa ak si myslíte, že to bola tá nevrlá tetuška z jedného z predchádzajúcich článkov. A ani sa na mňa neobzrela! Chvíľu som tam tak prekvapkane stála a čumela na ňu ako stojí na schodíkoch a potom som sa zmohla na slovo. Myslím, že dosť hlasno na to, aby to počula nevrlá tetuška - tragédka, som povedala kamoške sucho "a ževraj mladí su drzí!" a nastúpila som.

*Dnes nastupovala taktiež. Kamoška zahlásila, že si mám dať pozor a ukázala na inkriminovanú členku Záhoráckeho tragédneho klubu. Tak som teda uvoľnila cestu nevrlej tragédnej "tetuške" ale neodpustila som si poznámku: "počkaj, lebo niekto ma tu zase zrámuje, odsotí a ignorantsky nastúpi." Kokos, takých ľudí fakt milujem...

A posledný prípad dnešného rozoberania klubu Záhoráckej tragače, je taktiež príhoda z busu. Z dialkáču. V piatok som si povedala, že nebudem jak taký trupik čakať hodinu na bus, je predsa piatok, chcem byť skorej doma. Hej, chcieť je pekná vlastnosť.

Pre objasnenie; dialkáč neberie kartičky na zľavné, čiže som si musela zacvakať plnú sumu. Nevadí, tentokrát to obetujem, chcem byť predsa skorej doma!

Tak teda nastupujem do busu a podávam vodičovi 50tku. Lístok stojí 31, ako som už vyššie spomínala. No ten sa na mňa namiesto úsmevu (haha to by som chcela veľa, aby sa na mňa niekto usmieval) oborí, že "A korunu máš de?!" "Nemám." Vravím kľudne, ale tak trochu zarazene, lebo ma prekvapil, tým jeho prístupom. No autobusár pokračuje "jak že nemáám??", napodobnuje ma, debo! "No nemám!" Dala som mu 50tku, to je taký ehm že si nevie vypočítať koľko je 50 - 31 a vydať mi?? "Tak nabudúce budeš mať!" flochne na mňa pohľadom. Vydal mi dvacku. Stojím tam ešte, lebo čakám, že mi lístoček odtrhne ako to býva zvykom. Omyl! "Čo tam stojíš jak taká (odmlčal sa), šak zeber si ten lístok, néé?" Schmatla som teda lístok, plne vytočená s takýmto prístupom a šla si hľadať miesto.

Záhorácka tragač, čo vám budem... ale blbé je, že je rozlezená kade tade. A nielen na záhorí...

Ja sa na to môžem vy...

Dnes bol zase daľší z tých podarených dní, kedy sa vám všetko darí... Začínam si zvykať na také dni... aspoň budem mať tuhý korienok :D


Ešte z predchádazjúceho dňa ma ráno bolela hlava, bola som na všetkých doma protivná a chcela som aby mi dali pokoj. Ale tak som to vôbec nechcela, a tak som si teda povedala, že si teda šmarím už konečne tú tabletku. Večer som odolávala ako som mohla, neviem prečo som si ju nedala hneď, a ako taká trúba som si ju dala až ráno. Ta protivnosť tam vôbec nemusela byť. Neznášam keď som na niekoho protivná, nebodaj danému človeku ešte skazím naládu... uff to teda nechcem mať na triku, aby mi to potom ešte ďalšie tri týždne vyhadzoval na oči. A keďže tabletky účinkujú trošku neskôr ako by mohli, ba niekedy nezaúčinkujú vôbec, tak som sa taká zhlavy ubolená vybrala na zastávku. Zase som raz nestíhala, klasika. A ako som tak polodošprintovala na zastávku (v hlave som pociťovala asi taký pocit, ako keď zaexperimentuje a prepne vám v bedni a dáte do lopty ihlan, ktorý ma samozrejme ostré strany, ktoré sa zabodávaju do gumy ak kopete do lopty - hm prirovnávam svoju hlavu ku gumenej lopte.. kokso, som na tom fakt zle :D) a tam ma už čakala kamoška, ktorá mi hneď dačo začala vykladať a pýtať sa na písomku zo sloviny... Ak sa na ňu nespýtala snáď 5x, tak ani raz! A aj tak sme ju nepísali, takže robila zbytočné stresy, ktoré som ale ja naštastie ignorovala. Mala som toho plné zuby, tak som sa robila že spím (inak ahoj gabi, never ničomu čo tu píšem, vôbec si nepamätám, žeby som ti dávala link môjho blogu, ale ak si sa k nemu dáko dostala tak never! Ani keby ťa uplácali! :DD).


V škole sa našastie nič tak strašné neudialo, úspešne som možné riziká konfliktov kamuflovala čítaním knihy. Z telesnej, t.j 7. a 8. hodina, nás pustil o polhodinu skorej. Vôbec sa ako nestažujem, lenže nás pustil o 14:30 a mne ide autobus ó, o-o-ó 14:40, takže brekeke, samozrejme som ho nestihla a musela som čakať na ďalší spoj, ktorý šiel až 16:10. Mala som ale dáke požičané dévédéčka a tak som mala na pláne, že vystúpim o zastávku skôr, aby som sa z domu nemusela 20minút trepať do požičky.


A tak sa aj stalo. Vystúpila som skôr, zašla do požičky a tešila sa, aká som len ja šikula. Ale zobudenie sa do krutej reality hlasom paničopracujevpožicovni som zistila že ani náhodou niesom! Dévedečka som požičiavala v piatok, čo mi ale úplne vyšumelo z hlavy a myslela som, že v sobotu. Tým pádom som dostala peknú pokutu... Ale povedala, že ak sa teraz vrátim domov a peniaze jej donesiem do ôsmej hodiny večernej, tak mi dá jedno dvd zadara. Milá to pani. A to ja už na seba naštvatá som si to šinula 20 minút domov, zhrabla peniaze a hor sa nazad hore ďalších 20 minút. Prišla som, vyhodila som tzv. prachy do luftu a hor sa dole domov... Takým rýchlym tempom som sa teda ešte nevidela ísť :D A relatívne nové číny boli toho dôkazom. Pekne som im zošúchala z vnútornej strany pätu. Veď niet sa čomu diviť, s tou mojou "tažkotonážnou" nasr...štvanou chôdzou. Chrrr ! Tak teda tomuto sa vraví úspešné vkročenie do nového týždňa s optimizmom? :)

O tom, ako sme chuť na čokoládku mali

No mňam, mňam, pravdepodobne si poviete, keď prechádzate okolo nejakej na 500m rozvoniavajúcej čokoládovne... Aj my sme si povedali, a reku - veď a čo nám bráni ísť na dobručkú horúcu sladučkú čokoládu? Ná šak teda ništ! Tak sme teda šli... A veru, verte či nie, nijako dobre sme teda nepochodili, veď presvedčte sa sami.

Ideme okolo. Mňáám, tu to super vonia. Pome dnu. A šli sme dnu. Vonku asi 5 stolíkov, vnútri asi 4 stolíky... Krpaté to tam bolo, a veru aj rušné... No tak si asi zachovali tú dobrú čokoládu spred troch rokov, čo sme tu naposledy boli - optimisticky si vravíme. No možné to je, neviem, nedočkali sme sa jej... ale predbieham, kelu, zastavte ma niekto! Dobre, dobre, už som ticho a pokračujem ďalej ... Obsadili sme posledný voľný stolík, rozumej 4 stoličky, vo vnútri, hneď pri pulte, ale zato hneď vedľa dverí. Niet sa teda čomu čudovať, že toto miesto bolo až podozrivo voľné! Stále tá istá osoba behala medzi interiérom a exteriérom a tak nám z toho logicky vyplynulo, že to bude asi pravdepodobne čašníčka. A veruže bola, i peknú zásterku mala... isto v dákej lanze vypratú, aby biela, bielou bola! ... Chŕŕŕ zas to robím, prerušujem dej.. bléé ...

No takže sedíme tam, čakáme, čakáme... a znovu čakáme... obsluha zatial behá hore dole, do pidičokoládovne sa rvú ľudia, zaujímavosťou je, že všetko turisti. Asi našinci vedia, prečo sem nechodia... Po snáď piatich minútach, keď si nás nikto nevšíma, sa neustále "upokojujeme" myšlienkou, že majú veľa roboty... Uhm uhm, no veď fajn ...
Ale ja som človek v podstate neobsedný a čokoládychtivý, keď už predsa v tej parádej čokoládovni sedím, tak som nevydržala, zdvihla sa, že idem ja pre tú úchvatnú mňamkovú ponuku čokolád... Mali ich pri pokladni, tak čakám, kým chlapík predomnou zaplatí 2 eurá za nejaké orieškové pralinky a už už otváram ústa, že sa slušne pozdravím a vypýtam si lístok. Pani pokladnicoidná na mňa síce pozrela, vidí ma, že tam stojím jak taká trúba, a keď vidí, že otváram ústa, zvrtne sa na opätku a odkráča preč... Kašlem na teba, tak si ho zoberiem teda sama, rezignujem... Šlohnem teda dva lístky a predieram sa medzi dvoma čokoládychtivými ľudmi k nášmu stolčeku. Vyberáme si z lístku, no zrazu k nám pricupitá tá čašníčka s bielučkou zásterkou a nevrlo sa pýta, či sme si vybrali... Odpovedáme, že ešte nie, nech chvílku počká. Nepočkala. Odišla preč. Veď čo sa bude... Tak fajn, vybrali sme si a ani to dlho netrvalo. Nikto nikde. O hodnú chvíľu pricupitala zas. Spýtala sa, či si môže zobrať lístok, a keď sme prikývli, zhabala ho, a už stála nad dákym chlapíkom a čakala kým si objedná...
Fasa... A to ani sympaťák nebol... A totálny nezáujem...
Asi nepotrebujú slovenských zákazníkov. Tak nech si majú tých zahraničných, o nás prišli. A to by si človek povedal, že keď je už ochotný dať celkom slušnú cenu, že ho nebudú ignorovať ako nejakého vyvrhela...

Neznášam...

... špenát, vnútornosti a morské potvory
... hip hop, techno a podobné veci, čo sa hrajú na to, že "tvoria hudbu"
... ružovú farbu - na mne (ale smutne priznávam, že som ju kedysi nosila... a na iných ľudoch.. no nech si ju nosia, ja si na seba nič ružové nevezmem, až na jedny ponožky :D)
... ohováranie !!!
... keď zabúdam
... tie chvíle, keď sa mi vrcholne nič nechce a len čumím do blba
... keď sa comp alebo foťák, rozhodne štrajkovať a fotky sa mi nedajú naťahať do compu :(
... keď ma profesorka neminy oslovuje Michala ... za to by som ju ubila ako fakt ...
... keď mi štrajkuje mp3
... keď je zima
... jednu biflu v triede
... keď som stršne "šikovná" a všetko mi "ide"
... keď ma nikto nepočúva, a pritom sa tvári, že áno ja počúvam a houno z toho
... keď mi niekto odpovedá dvojpísmenkovými odpoveďami, popr. dvomi slovami a tým hasne konverzácia...
... keď si neviem vybrať jedlo na obede
... svoju nerozhodnosť a náročnosť
... keď si niekto ani za nič nevie priznať chybu a presviedča ma úplne odveci argumentami
... tie chvíle, keď neviem čo povedať...
... svoju lenivosť a pohodlnosť
... ľudí, ktorí si myslia, že zhltli všetku múdrosť sveta a jediné čo ich zaujíma sú oni sami
... tie dni, keď sa jedna vec pokazí tak sa zákonite musia pokaziť všetky ostatné
... keď neviem pomôcť, príp. zdvihnúť náladu
... depky a hádky (ale hádky s ľudmi, ktorých nemám rada, celkom často "vyhľadávam"...)
... fyziku a matiku (fakt nie som ten typ, ktorý by tieto dve veci chápal...)
... terajšiu nemčinu
... strach
... dotieravé muchy, ktoré mi lezú do výstrihu, a potom sa robia, že sú mŕtve
... keď mi je nejaká vec, po ktorej mi srdce piští malé alebo veľké... :( (je to povrchné? no možno... )
... buzeráciu
... zatajovanie informácii! alebo keď sa dozviem všetko až posledná ... nenormálne ma to irituje :D
... "duchaplné" reklamy na cif, domestos, calgon a na iné pre - nás, - čo - si - chcú - len - vkľude - pozrieť - film drásajucé blbiny
... slovenskú klavesnicu, a predsa keď píšem do blogu, tak prepínam na slovenskú :D
... smajlíka :p ... neskutočne ma vytáča :DD ale paradoxom je, že ho používam jedine vtedy, keď ja som vytočená...
... tupé pinzety
... keď si ku mne v buse sadne dáky poriadne prefajčený/á chlap/ženská
... arogantov a ignorantov
... keď dlho nikto nič nepridáva do blogov, nemám potom čo čítať :D
... nekreatívne obdobia ...

... a myslím, že to už by aj mohlo stačiť :)
- a snáď sa mi niekedy bude chcieť aj "Zbožnujem..." napísať :D

Bilancia

Bilancia dnešného vysávania, ktoré som nepraktikovala - hmm radšej ani nechcite vedieť ako dlho :D

- vypadnuté poistky (sakra, prečo len naši vedia, že ich viem dať nazad? :/ .. ale aj tak za to, že vypadli nemôžem! )
- narazený lakeť (hold, keď je niekto šikovný a zárubňa príliš úzka... ale to zárubňa za to môže, nie ja!)
- narazený palec ( ..bez komentára.. ale zas to nie je moja vina!)
- zhodený hrniec ( za to môže tá šnúra, nie ja!)
- pristúpený mačiak (no nemal sa tam motať, zas za to ja nemôžem!)
- nervy v koncoch (vysávačova chyba!)
- upchatá hadica niečím neidentifikovateľným (no.. to už možno bola moja vina.. ale psst)
- nedovysávanie zvyšku bytu (len pre mňa dobre, nechcelo sa mi :D)

Ale hlavné je, že nikomu sa nič vážne nestalo. Vysávač je celý, hadica upchatá, ja už bez nervov... čo viac si môžem priať v tejto situácii? :D

Mŕtva (?) Mucha s veľkými M

Z dnešného výletu som taká strašne uťahaná, že konec... ale o tom inokedy. Teraz má No.1 v poradovníku prednosť m(M)ucha s veľkým M. Prečo s veľkým? To vie len ona. Možno. :D

No takže aby som začala... Bol úúplne obyčajný večer, ktorý som trávila ako inak, pri kompjútri. Ale bola mi zima, čiže už to nebol úúplne obyčajne večer, ale iba úplne obyčajný večer. Cha! A teraz sa možno isto pýtate, aký je v tom rozdiel... No to teda vám neviem povedať. Ani lopatisticky (teda viem, ale neviem... ani toto neviem vysvetliť, proste opisovala by som to tak, že by som rozhadzovala rukami na všetky strany a jachtala... moje úžasne vysvetľovanie, no nenechajte si vysvetliť! :D) ... No a teraz bol ten úplne obyč večer, hej? No a tak, pre mňa, nehorázneho lenivca, je pohodlnejšie zobrať si z vedľajšej stoličky sveter, ako vstávať z vyhriateho miesta na vankúši a terigať sa do kuchyne, len pre to, aby som zavrela balkón... no dobre, mohla som ešte spraviť atentát na chladiaci prístroj, ale zrovna vtedy som ako na potvoru hladná nebola! A dokonca som ani chuť na žiadnu maškrtku nemala.. no divnéé! No a tak v ten úplne obyč večer, keď mi zima bola a keď som si sveter zo stoličky zobrala a obliekla si ho, tak tu niečo začalo bzučať. No ako zprvu som si to vôbec nevšímala.. vravela som si, fajn, daký otravný hmyziak doletel, ciciaci zavetria a aspoň si poľovačku na dotieravý insekt spravia. Ale potom! Ci páána, ("skapať" z toho výrazu :D) potom som si všimla, že tá potvora, resp. potvoriak bzučí vo mne! Teda nie vo mne, ako vo mne ako vo vnútri organizmu, iným slovom vo vnútri tela, ale ako vo mne ako pod svetrom! Tss! Ako tak pozerám, dávam si dole sveter a vytriasam ho, není tam, potvora! A zrazu zabzučí znova a už to aj cítim. Ona potvora bola pod mojím tričkom! Tak do výstrihu si mi zaliezla ty potvorááá?! No veď počkaj, Mucha! Teda teraz by to už mal byť skôr potvoriak, kedže pochybujem, že potvora by pod tričko liezla... i keď, na druhej strane, všetko je možné, a v orientácii múch sa absolútne nevyznám. Ak sa niekto vyzná, ozvite sa... odvtedy ma to pomerne zaujíma. :D

Tak som ju vyhnala spod trička, hriešnicu jednu, a ona sa z toho šoku pravdepodobne nespamätala a narazila do monitora. Chytala som z nej celkom slušné záchvaty, lenže keď už narazila do toho monitoru tretíkrát, ako keby ho chcela rozbiť také mala zurvalecké sklony, chcela som ju už odohnat, že mucha, uvedom sa, už stačilo... A ja neviem čo sa vlastne stalo, len som sa zahnala, žiadna sila do toho nebola vložená a muchu pleštilo štvrtýkrát o monitor, odrazila sa nazad a zrazu ležala medzi Esc a F1. Koksooo ja som prvýkrát v živote zabila muchu! A naozaj som ju zabila? To neviem doteraz.. no ale nech nedpredbieham. Tak tam len leží, smiech ma prešiel, pozerám na ňu ako je haluzne vykotená, na chrbte bola. Nohy vo vzduchu a bola úplne paf... Po chvíli som si ju prestala všímať a veselo som sa venovala svojim aktivitám, ktoré ma zamestnávali. Áno, myslíte si dobre, bola to úloha zo strojopisu... ale nie, žartujem :p Ja by som si tak neskoro úlohy nerobila :DD ( zas žartujem .D) i keď, áá dokelu.. zajtra máme strojopis a ja nemám úlohu... lol ... no ale nas5 k mušisku...
Po nejakej hodinke, dvoch, keď už som prestávala pomaly ale isto vnímať a môj organizmus mi oznamoval, že je čas ísť do perín, tak ma zaujal nejaký pohyb medzi inkriminovaným miestom činu, a teda medzi klávesami Esc a F1. Ale čo to, čo to? Mucha má tik! A to vážne nežartujem! Brutálne mykala nohou! Ale len jednou, kokso, to čo je? Posmrtné kŕče?? Normálne som bola z nej vystresovaná, veď mala byť mŕtvááá. Takto mala ten tik asi ďalšiu polhodinu, inak jej telo nevykazovalo žiadne iné svalové aktivity. Tak že sa zahrám na morbiďáka a nohu jej pinzetou odrthnem... Opatrne som vzala chirurgický, mušej nohe nebezpečný nástroj a vzala muchu za nohu. Nielenže sa neodtrhla, ale ešte sa z toho roztriaslo celé jej nehybné telo! Normálne som sa jej začala báť. Ona sa mi určite prišla pomstiť za ten plesk o monitor a teraz ma prišla strašiť! Tak som ju zase rýchlo položila medzi klávesy... Po ďalších 15 minútach špekulovania, mi kukadlá fakt neudržateľne klipkali a ja som sa rozhodla muchu nechať tak. Buď sa preberie a pomstí sa mi, aaaalebo ju zmôže ten tik v nohe a zdochne načisto...alebo neviem čo... tak som šla spať.

A nemýlila som sa, mucha sa mi naozaj prišla pomstiť! Celú noc bol otvorený balkón, pre lepší vzduch v domácnosti, rozumej nejaký expert ho zabudol zavrieť... Kto to asi bol, že? :D ... No a akosi mi zatuhol krk... Ráno som otočiť hlavou nevedela vôbec, každý pokus o pohyb bol zmarený strašnou bolesťou a tak som sa nejako veľmi špeciálne a isto veľmi vtipne vyhrabala z postele ( skoro som pri tom drisla z postele ... ) a najskôr som myslela, že mám pricviknutý nerv, či čo... ale potom mi bolo vysvetlené, že to je "len" nachladnuté a ztuhnuté... Fajn, tak som celý deň jak taký talent chodila po byte s hlavou vytočenou doprava a rovno a doľava som videla, len tak, že som sa celá natáčala... Našťastie mám v rodine veľmi dobrých masírovačov krku (budem musieť ešte niekedy zahrať scénku s krkom, i keď toto scénka nebola!) a poobede som sa už aj rovno vedela pozrieť! Ej to bolo radosti :D ... Lenže potom som sa bola pozrieť na niečo vo svojej izbe a zhodou okolností to bolo hneď vedľa klávesnice... Letmo mi pohľad zaletel medzi Esc a F1 a mucha tam bola, či nie? Správne, nebola... A teraz čo? Zožrali ju mačiaci v noci, keď boli na obchádzke môjho stolu? Alebo precitla a odletela? Alebo to bola len moja vidina v noci? Alebo čo?

Ďalšie hypotézy sú s radosťou vítane... Proste Mucha s veľkým M :)